Šéfka ambulantných lekárov Jaroslava Orosová upozorňuje, že sme nevychovali nových lekárov, a vysvetľuje, prečo ich veľa odchádza. Starostlivosť tak bude len pre bohatých.
Ako vnímate opätovný sedemeurový príspevok pre zdravotníkov, ktorý sa schválil?
Tento príspevok zdravotníci v prvej línii dostali aj minulý rok, a myslím si, že je absolútne na mieste. Možno však viac ako siedmimi eurami za hodinu. Práca na covidových pracoviskách je extrémne fyzicky aj psychicky náročná a pracovníci si z nej často nesú neblahé dlhodobé následky vo forme poškodenia zdravia alebo mentálnej traumatizácie. Zároveň v súčasnej dobe kedy je zdravotníctvo chronicky podfinancované a personálne poddimenzované v celej ambulantnej i nemocničnej sfére, je potrebné zvýšiť ohodnotenie všetkých zdravotníkov. Pretože nie len tí, čo sa starajú o covid pacientov, ale všetci, ktorí sa starajú o pacientov si zaslúžia adekvátnu odmenu.
Aké sú aktuálne platy zdravotníkov?
Dostali sme sa v rámci krajín V4 tak nízko, že sa s nimi už nemôžeme porovnať. Vo všetkých okolitých krajinách, okrem Ukrajiny, sú platy zdravotníkov vyššie. Čiže áno, je sympatické od štátu, že sa snaží oceniť zdravotníkov v prvej línii príplatkom, ale myslím si, že je nutné upraviť ohodnotenie všetkých zdravotníckych pracovníkov preto, aby sme boli ako krajina konkurencieschopní a neodchádzali nám do zahraničia.
Minister zdravotníctva však povedal, že budeme navyšovať platy, aby sme boli konkurencieschopní. Kde je problém?
Určite sme mali začať oveľa skôr. A tým oveľa skôr myslím už pred 20 rokmi. Pretože to, čo zažívame dnes, je dôsledok toho, čo sa tu dialo od roku 1990, keď nám kvalitný zdravotný personál odchádzal, a dodnes odchádza, do zahraničia. A nie len za lepšími platovými podmienkami, ale aj za tými pracovnými a spoločenskými. Za lepšie vybavenými ambulanciami, iným postavením v spoločnosti.
Kedy to teda malo prísť?
Ak hovoríme o chronických personálnych stratách v našom zdravotníctve, tak zmena postavenia pracovníka sa mala udiať už pred tými 25 rokmi. Za túto situáciu sú zodpovedné všetky vlády, ktoré tu odvtedy boli. K zdravotníkom vždy pristupovali v štýle „keď sa vám nepáči, môžete ísť“. Dnes vidíme výsledok, zdravotníci odišli a teraz nám kriticky chýbajú. Pokiaľ sa pohybujeme v horizonte posledného roka a hovoríme o ich masívnom odchode po druhej vlne covidu, tak Slovensko to malo riešiť ešte počas jej trvania, keď krajiny okolo nás už zvyšovali platy. Teraz mi to príde ako výkrik do tmy, ktorý prichádza pomerne neskoro a ešte je aj tichý. Tí, ktorí odišli, sa už tak ľahko nevrátia a ďalších, ktorí nad odchodom rozmýšľajú, to v daných podmienkach a nastavení spoločnosti nezastaví.
Ako ste naznačili, masívne nám odchádzajú zdravotníci. Ale najviac ich chýba v ambulantnej sfére. Prečo?
Pretože v nej doteraz pracovala ešte generácia našich rodičov. Aktuálne má tretina lekárov v ambulanciách nad 60 rokov. V posledných 30 rokoch, keď zdravotníci začali odchádzať, už pre mnohých zo staršej generácie odchod z krajiny nebol atraktívny. A povedali si, že nejakým spôsobom to tu „dobojujú“. No dnes prichádza doba, kedy naozaj potrebujeme generačnú výmenu. Nám však chýba stredná generácia lekárov a sestier a ambulancie, z ktorých lekári odchádzajú na dôchodok, nemá kto prebrať. Okrem nedostatku personálu sú tu z môjho pohľadu ešte ďalšie dva dôvody, prečo sa tak deje.
Ktoré sú to dôvody?
Prvý z nich je to, že ambulantná sféra je chronicky podfinancovaná. Platby od zdravotných poisťovní, ktoré ambulancie dostávajú za jednotlivé výkony, sú nedostatočné. Neštátne sú zväčša spoločnosti s ručením obmedzeným, teda podnikateľské subjekty. Zároveň však majú regulovaný príjem, ktorý vychádza z platieb za výkony. Ich výšku určujú zdravotné poisťovne, ktoré čerpajú z verejného zdravotného poistenia. Poskytovateľ, z ktorého štát zároveň spravil podnikateľa, nemôže reagovať na rast svojich nákladov navýšením ceny svojej práce, pretože túto mu určujú poisťovne. Z tohto regulovaného príjmu musia poskytovatelia financovať celú prevádzku ambulancií – platy zamestnancom, nájom, energie, vybavenie, zariadenie, poistky a tak ďalej. Je to absurdná situácia, pretože poskytovatelia tak v podstate pracujú v strate. Netreba tiež zabudnúť na to, že aj platy zdravotných sestier sa správajú trhovo. Ak si poskytovateľ chce zamestnať a udržať kvalitný personál, musí ho zaplatiť. Jeho cena práce však neustále rastie práve tým, že ho máme stále menej. Príjmy zo strany poisťovní už vzhľadom na rast nákladov naozaj pri veľkej väčšine ambulancií prestávajú pokrývať ich chod. Netreba zabudnúť ani na to, že ambulancie potrebujú tvoriť aj zisk, ako rezervu. Z toho pokrývajú dovolenky, PN-ky, obnovu vybavenia, vzdelávanie a tak ďalej. V tomto svetle tak nemôžu byť ambulancie na Slovensku pre mladého lekára atraktívne.
A druhý aspekt?
Ak sa aj mladý lekár rozhodne, že si ambulanciu otvorí, tak to nie je jednoduché. Jedna vec splniť všetky vzdelanostné a administratívne podmienky na to, aby sa zariadenie otvorilo. Nasledujúci krok je zazmluvnenie zo strany zdravotných poisťovní. Pri špecializovaných ambulanciách je rozhodnutie o uzatvorení zmluvy na vôli zdravotnej poisťovne. Navyše, žiadosť si lekár môže podať až keď je ambulancia zariadená, obrazne povedané, do poslednej ihly – má priestor, kompletné vybavenie a zamestnancov. Začínajúci lekár teda investuje nemalý finančný objem, no nemá absolútne žiadnu garanciu, že zazmluvnenie prebehne. K tomu všetkému, podľa dlhodobých informácií od lekárov, nemá väčšina zdravotných poisťovní napriek výraznému nedostatku špecializovaných ambulancií o zazmluvňovanie ani záujem a na žiadosti poskytovateľov odpovedá záporne.
Majú pre to poisťovne aj vysvetlenie?
Argumentujú tým, že majú pokrytú sieť. My však z praxe vieme, že naprieč celým Slovenskom je kritický nedostatok ambulancií. Dostať sa na špecializované vyšetrenie trvá mesiace a pacienti sa na ne snažia dostať po známosti, čo podľa mňa nie je akceptovateľné. Neraz sa vo svojom regióne na také vyšetrenie ani nedostanú. Extrémne kritická je situácia u pediatrických špecialistov. Platby sú často ešte nižšie ako u odborných lekárov pre dospelých a detského pacienta dokonca trvá dlhšie vyšetriť. A tak si špecializovaní pediatri chodia privyrábať aj na iné pracoviská, aby prežili. A čo budeme robiť v štáte, kde budú chýbať špecializovaní pediatri? Vychováme chorú generáciu? Okrem týchto dvoch menovaných je tu ešte tretí aspekt.
Aký?
Ak sa aj podarí ambulanciu otvoriť a zazmluvniť, poskytovateľ stále funguje v akejsi neistote, či budú splnené podmienky na pokračovanie v zmluvnom vzťahu. Okrem toho je zo strany štátu stále viac zahlcovaný administratívnymi povinnosťami pod hrozbou kontrol a pokút. Je mi ľúto, že to konštatujem, ale ako poskytovateľ prevažne nemám pocit podpory a ochrany zo strany dozorujúcich alebo partnerských inštitúcií. Pretože ak nám až jedna tretina medikov, alebo čerstvých lekárov, odchádza hneď po získaní diplomu a ďalšia tretina nám odchádza po získaní špecializácie, tak potom nemáme dostatok lekárov, ktorí by mohli prax vykonávať. Nie je ich dosť, aby dokázali nahradiť lekárov, ktorí odchádzajú do dôchodku. Takže takmer vo všetkých regiónoch sú ambulancie, ktoré sa zavreli bez náhrady. Tu v Bratislave sa za posledné roky zavrelo až šesť imunologických ambulancií a otvorili sa možno dve. Minulý týždeň sme museli odmietnuť až 15 chronických pacientov, ktorým poskytovateľ zavrel prax a nemali náhradu.
A čo treba robiť, aby takáto situácia nenastala?
Štát musí rozmýšľať perspektívne a musí mať prehľad o tom, aké sú vyhliadky do budúcnosti. Musí poznať a predvídať situáciu a vychovávať novú generáciu zdravotníckych pracovníkov tak, aby k výpadkom v ambulantnej starostlivosti nedochádzalo. U špecializovaného lekára to trvá 15 rokov, u všeobecného lekára minimálne desať rokov. Sme v situácii, keď nemáme poskytovateľov, ale ešte stále sa štát tvári, že situáciu nemusí riešiť. Zväz ambulantných poskytovateľov dlhodobo upozorňuje na kritický stav a potrebu jeho riešenia.
Čo konkrétne?
Snažíme sa vylepšovať finančné podmienky pre neštátne ambulancie tým, že rokujeme so zdravotnými poisťovňami o navyšovaní úhrad. Tieto sú definované a aktualizované v dodatkoch, ktoré platia na obdobie 6 až 12 mesiacov. Toho, čo sa nám však darí vyrokovať, je žalostne málo. Zväčša ide o navýšenie o niekoľko centov, čo je smiešne. A keď si uvedomíte, že existuje inflácia a teraz nás čaká nárast cien energií, komodít či minimálnej mzdy, navýšenia sú nedostatočné. Rastie aj trhová cena práce zdravotného pracovníka, a to priamo úmerne klesajúcim počtom. A ja si dovolím povedať, že aj keby tu prišlo k 50-percentnému nárastu úhrad za vyšetrenia, tak ešte stále nebudeme na vyrovnanom rozpočte, ak by sme chceli splniť všetky finančné kritériá, ktoré má ambulancia spĺňať. A to ešte nehovoríme o vzdelávaní, na ktoré súkromným ambulanciám nikto neprispieva. Pretože lekár má celoživotný progres.
Špecialisti teda nemusia byť zazmluvnení. Čo to však bude znamenať pre ľudí?
Odborný lekár nemá povinnosť byť zazmluvnený, a ako sme už hovorili, rovnako ani zdravotná poisťovňa nemá povinnosť ho zazmluvniť. Čoraz viac ambulancií z frustrácie z podfinancovania zo strany zdravotných poisťovní, a teda štátu, zmluvy vypovedá. Ak poskytovateľ nemá uzatvorené zmluvy na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v rozsahu verejného zdravotného poistenia, tak jeho práca, ale ani lieky, ktoré pacientovi predpíše, alebo vyšetrenia, ktoré ordinuje, nie sú hradené zdravotnou poisťovňou a náklady znáša pacient. Pokiaľ nedôjde k efektívnemu nárastu úhrad pre ambulancie, hlavne pre špecialistov, tak sa môže v blízkom čase stať, že sa dostaneme do rovnakej situácie ako stomatológovia. Špecializované ambulancie sa vzdajú zmlúv zo strany zdravotných poisťovní a budú pracovať na priamu úhradu zo strany pacienta. Časť ambulancií už k tomuto kroku z neúnosnosti finančnej situácie pristúpila.
Pre koho teda ostane zdravotná starostlivosť?
Ja sa obávam, že my sa vzďaľujeme od zdravotníctva rovnako kvalitného pre všetkých. Naozaj, ak sa štát nezobudí a nezačne ambulancie financovať adekvátne, myslím si, že sa to skončí tak, že starostlivosť bude len pre tých, ktorí si ju budú môcť zaplatiť.
Takže pre bohatších.
Áno. A chcela by som podotknúť, že drvivá väčšina lekárov nemá záujem o to, aby sa tak stalo. Pretože keď vyštudujete medicínu, chcete liečiť všetkých. A preto existujú aj združenia a zväzy, ktoré aj so štátom vyjednávajú podmienky poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe prostriedkov z verejného zdravotného poistenia. Ja si tak ľudsky kladiem otázku, prečo vlastne musíme vyjednávať a občas i bojovať s inštitúciami nakladajúcimi s peniazmi zo zdravotného poistenia, a teda prenesene so štátom, na to, aby sa dofinancovala zdravotná starostlivosť a občania Slovenska boli adekvátne a včas ošetrovaní. A keď si tak mnohokrát uvedomím, že nemáme rovnaký cieľ a dookola opakujeme, že nás je málo, sme podfinancovaní a systém kolabuje, a že aj napriek tomu dlhodobo zostávame nevypočutí, tak pociťujem hlboké zúfalstvo. Čo je cieľom tohto štátu, ak nechce financovať svoje zdravotníctvo tak, aby bolo kvalitné a dostupné pre všetkých? Načo potom vyberáme povinné zdravotné poistenie? Za čo platia občania dane?
A čo hovoríte na rozpočet na rok 2022?
My v tejto situácii ideme ešte krátiť rozpočet pre zdravotníctvo? To je pre mňa absolútne nepochopiteľné. Ten rozpočet mal byť dvojnásobne navýšený. A mali sme robiť všetko pre to, aby sme tú situáciu nielenže zastabilizovali, ale dramaticky zlepšili. A nie pomaly, ale rýchlo, pretože už včera bolo neskoro. Pre nás poskytovateľov, nielen ambulantných, ale aj nemocničných, je toto absolútne nepochopiteľný krok. Pretože krajinám okolo nás sa obraciame chrbtom. Už sa nemôžeme porovnávať s Českom, Poľskom a ani s Maďarskom, ktorí aktuálne pomerne dramaticky zlepšili podmienky zdravotníctva.
S kým sa teda môžeme porovnávať?
S Ukrajinou a možno balkánskymi krajinami. A zdravotníci, ani občania Slovenska, toto asi nevidia ako dobrú cestu. To, čo sa tu udialo za posledný čas, keď bol zverejnený návrh rozpočtu a došlo k jeho schváleniu, vnímame ako kontraproduktívny krok. Máme tu zanikajúci sektor, v ktorom chýbajú zdravotníci aj peniaze, a my mu ešte priškrtíme kohútiky. Táto situácia sa nebude dať napraviť o rok, alebo o dva, keď si to rozmyslíme.
KTO JE JAROSLAVA OROSOVÁ
Študovala na Lekárskej fakulte Université Bordeaux II vo Francúzsku a na Univerzite Komenského v Bratislave. Po získaní špecializácie v odbore imunológie a alergológie pracovala v Univerzitnej nemocnici Bratislava a Royal Free Hospital v Londýne. V júli 2021 bola dočasne poverená výkonom funkcie prezidentky Zväzu ambulantných poskytovateľov.
Zdroj textu a foto: Hospodárske noviny